HUÉ
1. Vlak
Koncom augusta boli dva štátne sviatky, a teda s víkendom boli štyri dni voľné. Rozhodli sme sa trochu pocestovať. Naším cieľom bolo kráľovské mesto Hué v strednom Vietname. Rezervovali sme si ubytovanie v hoteli, kde bývala aj naša kolegyňa, kúpili sme lístky na vlak a vyrazili za dobrodružstvom.
Cesta do Hué trvá 12 hodín, ale je to len cca 700 km. (Do Ho Či Minhovho mesta sa cestuje 32 hodín - je to 2000 km, lietadlom je to asi jeden a pol hodiny.) Išli sme vo štvrtok 28.8. nočným spacím vlakom večer o jedenástej. Mali sme lístky na "tvrdé postele", lebo iné už neboli. Trochu som sa tej cesty obávala, predsa len dvanásť hodín je dlho na nejakej drevenej lavici. Ale boli sme veľmi príjemne prekvapení, ako tie tvrdé postele vyzerali. Bol to v podstate normálny spací vozeň, vankúš, paplón; tvrdá posteľ bola preto tvrdá, lebo mala tenší matrac ako mäkká posteľ. Ale spalo sa na nej veľmi dobre. V kupé boli s nami dvaja Francúzi - manželia a dvaja Vietnamci na najvyšších posteliach, o ktorých sme ani poriadne nevedeli, že tam sú. Ešte na stanici v Hanoji prišiel za nami do kupé nejaký zástupca jedného hotela z Hué a ponúkol nám ubytovanie v ich hoteli. Vraj nás zoberú zo stanice zadarmo autom do hotela, pozrieme si ho a potom sa rozhodneme. Nakoniec sme v tom hoteli aj zostali, lebo mal dobrú polohu, bol nový a čistý a aj lacnejší ako ten, čo sme mali rezervovaný - stál 15 USD bez raňajok za trojlôžkovú izbu s kúpeľňou, klimatizáciou a minibarom, TV a balkónom.
Cesta vo vlaku ubehla rýchlo, väčšinu sme prespali, dostali sme aj minerálku a raňajky - bola instantná rezancová polievka. Čistota vlaku bola vyhovujúca, aj WC sa dalo zvládnuť. S tým vlakom im nejako pomáhajú Američania, lebo na obidvoch koncoch vagóna bola informačná tabuľa, kde stále bežali informácie o vlaku, zastávkach, o ponúkaných jedlách a o tom, že na jednom konci vozňa je západné WC a na druhé je východné :-) K dispozícii bola stále aj horúca voda na čaj alebo kávu. Služby naozaj na dobrej úrovni. Do Hué sme dorazili okolo pol jedenástej na druhý deň ráno. Auto z hotela už bolo pripravené.
Kráľovské mesto Hué, asi 200 000 obyvateľov leží na obidvoch brehoch Voňavej rieky. Pôvodné mesto bolo založené v roku 1687. Bývali tu panovníci dynastie Nguyen, ktorý tu na ľavom brehu rieky postavili veľkú pevnosť - Citadelu - pre celý svoj dvor, ľudí, mandarínov, vojakov. Približne v strede Citadely dal panovník vybudovať Zakázané mesto určené len pre jeho osobné potreby. Jediní sluhovia, ktorí mali povolený vstup do Zakázaného mesta boli eunuchovia, ktorí nepredstavovali žiadnu hrozbu pre kráľovské konkubíny. V celej Citadele bolo veľké množstvo chrámov, múzeí, hrobiek, je tam kráľovské divadlo a rôzne pagody. Dnes sú z týchto vzácnych pamiatok ruiny.
V okolí Hué prebiehali počas vojny krvavé boje a po príchode komunistov do mesta bolo zabitých asi 3 000 obyvateľov - obchodníkov, budhistických mníchov, kresťanských kňazov, intelektuálov - všetko boli "nespolupracujúce elementy". Po roku 1975 tieto pamiatky vláda vyhlásila za politicky nevhodné, lebo symbolizujú feudálnu dynastiu Nguyenovcov. Až pred desiatimi rokmi si miestna vláda uvedomila turistický potenciál miesta, niektoré časti mesta zrekonštruovali a mesto Hué zapísali do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Keď sme prišli do Hué, práve pripravovali veľké oslavy 10.výročia zápisu - 29.8.
Po tom, ako sme sa ubytovali, vybrali sme sa prezrieť si mesto. Chceli sme navštíviť Zakázané mesto a jednu pagodu blízko mesta. Areál Citadely je obrovský, celý je obkolesený hrubými múrmi, ktoré majú celkovú dĺžku 10km. Dovnútra sa vchádza desiatimi bránami, ku ktorým vedú mosty nad vodnou priekopou obkolesujúcou celú Citadelu. Hlavnou dominantou je veža so zástavou - flag tower. Je známa tiež ako Kráľov rytier, s výškou 37m je najvyšším stožiarom pre zástavu v celom Vietname. My sme tam strávili asi dve hodiny, a aj tak sme nevideli všetko. Sú tam malé múzeá s kráľovským oblečením, predmetmi, ktoré používali pri svojich obradoch, sú tam fotky významných predstaviteľov, ktorí Hué navštívili, napr. poľský prezident Kwasniewski. Pagody vyzerajú všetky podobne. Štvorcová alebo obdĺžniková miestnosť, v strede na vyvýšenom mieste sedí budha so skríženými nohami, okolo sú rôzne predmety používané pri obradoch - misky, paličky, skrinky, vázy, horia voňavé tyčinky a všade je veľa kvetov. Pri vstupe do väčšiny pagôd si treba vyzuť topánky a človek by sa nemal k Budhovi otáčať chrbtom.
Mesačná pagoda sa nachádza asi štyri kilometre od Citadely. Je to viacero budov, kde aj teraz bývajú budhistickí mnísi. Zvláštnym vystaveným exemplárom je staré auto, ktorým v roku 1963 prišiel jeden mních, aby sa obetoval. Prišiel do Saigonu, vyšiel z auta, sadol si na zem do meditačnej polohy a na verejnosti sa upálil na protest proti politike prezidenta. Slávna fotografia horiaceho mnícha vyšla v mnohých novinách po celom svete. Jeho smrť inšpirovala ďalších k sebaobetovaniu. V jednej pagode sme stretli mnícha, ktorý sa s nami chvíľu rozprával, vysvetlili sme mu odkiaľ sme a čo robíme. Bol veľmi milý, želal nám všetko dobré. Keď sme tam o dva dni prišli opäť, tak sme ho nezabudli navštíviť. Spoznal nás a tešil sa, že sme zasa prišli. Tento príjemný zážitok z pamiatok mesta Hué nám troch pokazili miestni cyklo-vodiči, ktorí za to, že nás dve hodiny vozili, chceli peniaze aj za to, že nás všade čakali (čo sme od nich nechceli, ale nedali sa odbiť), za to že bolo teplo a hlavne za to že sme bieli - ale to nepovedali. Všade boli rozdielne ceny za vstup do pamiatok - cudzinci platia asi päťnásobne viac ako Vietnamci. Ale inak to bol veľmi dobrý zážitok.
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
||
 |
 |
|
DMZ znamená demilitarizovaná zóna. V roku 1956 na ženevskej konferencii rozhodli o rozdelení Vietnamu na severný a južný podľa 16. rovnobežky. Neskôr sa to posunulo na 17. rovnobežku okolo rieky Ben Hai. Ešte mi nie sú celkom jasné dôvody americko-vietnamskej vojny, tak sa nebudem púšťať do detailov. Jedno je však isté. Bolo to príšerné. Pre Vietnamcov aj pre Američanov. Niekedy v druhej polovici päťdesiatych rokov prišli do Vietnamu prví americkí experti na zjednotenie Vietnamu. Neviem prečo to dopadlo tak strašne, ale viem, že Američania neboli pripravení na zákerné pasce, ktoré im chystali vietnamskí partizáni. Podkopali Vietnam úzkymi tunelmi, z ktorých potom prepadávali a podrezávali nič netušiacich Američanov. V pralese im chystali skryté pasce, do ktorých vojaci padali a nabodávali sa na koly, do tiel sa im zabodávali ostré kliny a iné príšernosti. Vietnamci možno nemali takú vojenskú techniku ako Američania, ale ich zbrane boli rovnako kruté. Jediné ospravedlnenie ich činov je, že sa bránili. Keďže tieto akcie Američanov poriadne naštvali, lebo čakali ľahké víťazstvo, tak vytiahli do boja Napalm a Orange a poliali takmer celý Vietnam jedom. Aby ľudia prežili útoky Američanov, kopali pod zemou dlhé tunely, v ktorých bývali celé dediny. V jednom z nich sme boli. Dedinka Vinh Moc. Tunely ústili na pobreží, kde ich obyvateľov tajne zásobovali z neďalekého ostrova. Tunel bol široký tak pre jedného človeka, Európania musia chodiť so sklonenými hlavami. Mal tri úrovne: 12, 15 a 23m pod zemou. Boli tam výklenky pre rodiny, pre vyučovanie detí, pre lekára, všetko. Tento tunel kopali 18 mesiacov a bývali v ňom päť rokov. My sme tam boli pol hodinu a chýbalo mi päť minút a dostala by som klaustrofóbiu. Strašné. Tmavé čierne chodbičky, v ktorých sa dalo ľahko zablúdiť. Napriek ťažkým podmienkam sa tu narodilo sedemnásť detí a všetky prežili.
Tento výlet bol návštevou aj ďalších vojnových pozostatkov - bunkre, zbrane, cintorín, zbrane, letecká základňa, zbrane, miesta, kde prebiehali ťažké boje. Vo vietnamských horách je ťažké nájsť veľké staré stromy. Všetky boli spálené. Kopce hôr sú zarastené mladými stromami, kríkmi. Je viac ako dvadsaťpäť rokov po vojne a Vietnamci sa už na Američanov nehnevajú - hovoria, že to už je minulosť, teraz sú s nimi kamaráti. (Doláre sú dobré aj pre Vietnam)
Tretí deň nášho výletu v Hué sme sa rozhodli stráviť návštevou viacerých pagôd pozdĺž Voňavej rieky. Ráno sme nasadli na loďku s ďalšími asi siedmymi turistami a žensko-detská posádka sa s nami plavila po rieke. Zastavovali sme pri brehu, aby sme navštívili asi šesť rôznych pagôd a hrobiek. Niektoré boli väčšie, niektoré menšie, ale všetky boli podobné. Okrem jednej, tá bola najzaujímavejšia. Volá sa Hrobka Khai Dinh a bola to asi najväčšia hrobka, čo sme videli. Líšila sa od ostatných tým, že bola postavená vysoko uprostred hôr na kopci, odkiaľ bol výhľad na okolitú prírodu. Viedlo k nej veľké schodisko, po bokoch stáli kamenní vojaci a zvieratá. Vyzdobená bola mozaikami z rozbitého farebného skla a porcelánu. Veľmi zaujímavá.